ZNÁME I NEZNÁME BANSKO-SPRACOVATEĽSKÉ AKTIVITY  ŠĽACHTICKÉHO RODU ŠÓŠOVCOV

 

Brehuv J., Magula R.

Ústav geotechniky SAV Košice, e-mail:brehuv@saske.sk

 

KNOWN AND UNKNOWN MINING-PROCESSING ACTIVITIES  OF ARISTOCRATIC FAMILY „DE SOÓSO“

 

Brehuv J., Magula R.

Ústav geotechniky SAV Košice, e-mail:brehuv@saske.sk

 

Úvod

 Dosiaľ je známa písomná zmienka, že v roku 1223 bol slaný prameň, pri Prešove už využívaný (6). Z roku 1229 sú písomne doložené výnosy z predaja soli v Prešove. V roku 1288 uhorský kráľ Ladislav IV daroval šľachticovi Jurajovi, synovi Šimona soľný prameň a z neho vytekajúcu soľanku (1) s územím od rieky Torysa do vlastníctva a odvtedy jeho dedičia začali používať priezvisko „de Soóso“ resp. po slovensky Šóšo. Málo je však známe, že podľa spomenutej donácie z roku 1288 patrilo šľachticovi Jurajovi a jeho potomkom nielen územie v doline od Torysy po hrebeň Slanských vrchov, ale aj protiľahlé územie na východ od hrebeňa až po rieku Topľa. Iba v 30. rokoch 14. storočia začali Šóšovci, majitelia solivarského panstva, presadzovať svoj nárok na spomenuté vlastníctvo majetkov po Topľu a to od potoka Rudník, tečúceho cez obec Pavlovce až po Bystrý potok tečúci cez Bystré n/Topľou (Obr.1). Tieto majetky si nechali potvrdiť súdnym rozhodnutím v roku 1346 (3) a stali sa tak (de jure) pánmi časti chotára aj dnešných Hanušoviec nad Topľou (vtedy Johansdorf, v 15. st. Hansdorf, podľa listu bratríkov aj Hanušovce), ktoré už predtým, v roku 1332, povýšil uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou na mesto.

 

Prehľad známych aktivít na solivarskom panstve

 Rod Šóšovcov aj keď bol vlastníkom, nebol však jediným užívateľom soľného prameňa lebo užívacie právo mal aj zemepán Sinka zo Šebastovej. Je potrebné spomenuť fakt, že od roku 1299 šľachtic Juraj odovzdával Sinkovi, vlastníkovi panstva Šebastová časť príjmov z odpredaja soli, v hodnote 100 hrivien striebra ročne a každú sobotu pol korca (asi 10 kg) soli pre jeho vlastnú potrebu (1). Okrem toho poddaní Sinku si kedykoľvek mohli slobodne naberať a odnášať soľanku domov. Sinka resp. jeho rod bol spoluužívateľom soľného prameňa do roku 1449, keď svoje užívacie právo vrátil Šóšovcom za protihodnotu 450 zlatých (1).  

     O varení soli je možno usudzovať z výrazu „costura“ (varňa) v listine z roku 1474 a najmä konkrétneho zákazu v listine kráľa Mateja z roku 1474 (1,6) v ktorej zakazuje kráľovským úradníkom brániť majiteľom pozemkov aby varili soľ zo soľanky vyvierajúcej na ich pozemku. 

 Viac o spôsobe zachytávania slanej vody, záchytných a s tým súvisiacich objektoch ako aj materiáloch (kameň , drevo) až po  získavanie soli zo soľanky by sme sa dozvedeli, ak by sme mali prístup k rodovému archívu Šóšovcov, ktorý o. i. obsahuje 5667 listín a 49 súdnosporových spisov, hlavne s nájomcami ich soľného prameňa, ktorí potom odparovaním vody získavali kryštalickú soľ. Okrem písomných dokladov obsahuje mapový materiál a výkresy zariadení soľného závodu. Takmer celý tento materiál je údajne zachytený na mikrofilmoch a uložený v HÚ SAV (1,s.9). 

 

Obr.1 Orientačná situácia územia od hrebeňa  Slanských vrchov po rieku Topľa, darovaného r. 1288 šľachticovi Jurajovi uhorským kráľom

 

     Z toho čo bolo spomenuté vyplýva, že umelým odparovaním „soľanky“ sa získavala kryštalická soľ, predstavujúca veľmi výhodný obchodný artikel. To znamená, soľ jedlá, krmná a na rôzne použitie (dnes aj priemyselné) sa získavala od dávna v dnešnej Soľnej Bani resp. Solivare, nie len ťažbou kamennej soli, ako to poznáme z baní v ostatných európskych štátoch, ale hlavne ako produkt získaný odparovaním zo soľanky. Bolo to ekonomicky veľmi výhodné najmä preto, že kamenná soľ vzhľadom na úložné pomery tohto soľného ložiska bola menlivej kvality.

     O odparovaní soli zo soľanky Šóšovcami resp. nájomcami, presnú technológiu a technické prostriedky by mohol poodhaliť spomenutý Šóšovský archív, jednoznačne svedčí spor medzi cisárom a uhorským kráľom Maximiliánom II.- Habsburgským od roku 1567, keď začala svoju činnosť Spišská komora, ktorá začala uvažovať že prevezme správu soľného závodu Šóšovcov a kontrolu nad kráľovskými záujmami spojenými so „soľným regálom“. 

 V podstate išlo o to či soľný regál, patriaci aj v iných kráľovstvách kráľovi, sa vzťahuje len na kamennú soľ alebo aj na soľanku, čerpanú zo soľnej studne v Solivare, pred otvorením soľnej bane na kamennú soľ kráľom. Po roku 1570 bolo totiž v tejto lokalite zahájené kutanie a v roku 1572 ťaženie kamennej soli (jama Leopold) erárom a táto lokalita sa začala označovať ako Salzhandel – Soľná Baňa – Sóbánya(1). 

     Až v roku 1578 boli vypracované podmienky, podľa ktorých Šóšovcom ostali soľonosné pozemky i majetky v držbe, nesmeli však narušovať ťažbu kamennej soli v bani otvorenej kráľom (cisárom). Šóšovci sa však nechceli podriadiť nasledujúcim súdnym príkazom. Cisár (kráľ) resp. erár bol preto nútený roku 1579 násilím podriadiť správu ich majetku veliteľovi Šarišského hradu J. Werhnerovi.

     Šóšovci naďalej predávali soľanku z prameňa, ktorý ležal mimo vytýčených hraníc. Dokonca v roku 1580 dali soľné studne, bolo ich pravdepodobne niekoľko, do prenájmu J. Bornemiszovi z Terne. 

     Už v roku 1569 však sa začal súdny spor medzi Maximiliánom II a Šóšovcami, ktorý bol formálne ukončený v Prešove v roku 1592. Soľonosné pozemky Šóšovcov pripadli definitívne cisárovi, resp. kráľovi Maximiliánovi II (1). Bol poškodený či zbúraný ich hrad nad Soľnou Baňou a Šóšovci sa presťahovali do svojho kaštieľa.

     Vráťme sa však k známym aktivitám Šóšovcov na solivarskom panstve. Aj počas sporu s cisárom, ako úž bolo spomenuté,  prebiehalo varenie soli zo soľanky rôznymi nájomcami. Od roku 1586 mal soľný závod v prenájme Ján Ferber. V roku 1592 mala v prenájme soľný závod vdova M. Ferberová, ktorá si nárokovala náhradu za hĺbenie šachty uskutočnenej jej manželom Jurajom, pričom suma 1 000 zlatých jej bola mestom Prešov aj vyplatená (1). V roku 1595 mesto Prešov písomne dosvedčuje, že Ferberova vdova dala do poriadku i zariadenie na varenie soli t. zn. soľné panvy i pece preto, že „dolná varňa“ bola úplne zničená. 

     

Spoločné aktivity panovníka a Šóšovcov

 O tom, že Šóšovci resp. ich nájomcovia, ktorým prenajali soľné pramene a zariadenia na sústreďovanie či čerpanie soľanky a varenie soli, sa v tejto činnosti vyznali a boli ziskoví o čom vypovedajú fakty. 

     Od roku 1599 sa nájomcami u cisára stali na určitý čas aj Šóšovci. Jeden z nich, Ján sa dokonca ešte v roku 1602 stal správcom kráľovského soľného regálu a ako taký bol pod osobitnou ochranou panovníka. Podľa známeho zúčtovania z roku 1604 mali soľné bane v nájme F. de Soóso a vdova po Albertovi de Soóso, Alžbeta, ktorí zaplatili nájomné za roky 1599 – 1604 v sume 8 250 uhorských florénov (1,s.20).

     Spomínaná vdova po A. de Soóso dostala „soľnú baňu“ od cisára do nájmu opäť, počínajúc 23. septembrom 1608 s podmienkou, že na vlastné trovy bude pokračovať aj v banskej ťažbe (kamenná soľ) a pri ťažbe bude zamestnávať predovšetkým nemeckých hostí - baníkov (1). Domácich obyvateľov mala zamestnávať len v prípade núdze a len tých ktorý ovládajú banské práce. Varenie soli zo soľanky a ťažbu kamenej soli mala v prenájme do r. 1616. V roku 1616 baňu prevzalo mesto Prešov a od vtedy sa tu dobývala či vyrábala aj soľ nazývaná „KührSalz“ – menejhodnotná (1).

 

Neznáme aktivity Šóšovcov a ich chátrajúci kaštieľ v Hanušovciach nad Topľou

 Bolo spomenuté, že po roku 1592 sa Šóšovci presťahovali do svojho kaštieľa. Do roku 1980 však nebolo známe, kde kaštieľ stal. Okolo r.1980 sa zistilo, že v Hanušovciach n/Topľou chátrajúci tzv. malý kaštieľ (Obr.2), je ten v ktorom najneskôr od roku 1564 Šóšovci, alebo vetva ich rodu bývala (3). Nie je však bližšie známe od kedy. Je však jasné, že kaštieľ im patril už pred začiatkom ich súdneho sporu s cisárom, resp. Spišskou komorou o vlastníctvo soľonosných pozemkov a „soľného závodu“ v Soľnej Bani, resp. Solivare.  

 V kaštieli sa do roku 1711, čo je rok úmrtia šľachtica menom „Joan de Soóso“, nachádzal pravdepodobne aj rodový archív Šóšovcov. Spomenutý Joan, po slovensky Ján, leží pochovaný od roku 1711 pod dlažbou, dnes rímsko-katolického kostola,  v Hanušovciach nad Topľou, cca 50 m od svojho kaštieľa. Oznamuje to latinský nápis vyrytý do kamennej náhrobnej dosky, objavenej pri oprave kamennej dlažby v tomto kostole v rokoch 1999 – 2000.

 

Obr.2  Šóšovský kaštieľ v Hanušovciach nad Topľou, pohľad na kaštieľ v roku 1984

 

     Spomenutý archív by nám mohol pravdepodobne objasniť akými aktivitami sa tento rod, ťažiaci resp. vyrábajúci a podnikajúci so soľou zaoberal na území, medzi potokom Rudník  (dnes Pavlovský potok) a Bystrým potokom (dnes Hermanovský potok) tečúcim cez Bystré n/Topľou (Obr.1), ktoré mu „de jure“ patrilo od roku 1346 (3).

     Vzhľadom na potreby železa pre aktivity na solivarskom panstve a chotárne názvy mesta Hanušovce n/T – Banikúvka, Doly, Vlčinec, Kamenný briežok a ďalšie (2,5) by tu dávali určitý predpoklad činnosti súvisiacich s ťažbou a spracovaním surovín pre  železiarstvo ako aj výrobu železa. Nasvedčujú tomu názvy lokalít Vlčinec a Kamenný briežok, ktoré sú podľa (4) spojené s výrobou železa v bezprostrednej blízkosti alebo priamo na lokalite nálezu a úpravy surovín. Na území Slovenska poznáme (4) z 13. – 17. či dokonca z 18. storočia viacero takýchto lokalít, kde sa vyrábalo železo redukciou v prenosných pieckach (vlčince), neskoršie v slovenských peciach a ďalej sa spracovávalo v ohrievacích vyhniach a v hámroch. Bolo potrebné pre výrobu železných nástrojov používaných baníkmi v baniach, kde sa ťažilo najmä zlato, striebro a meď,  hlavne pred začiatkom používania strelného (pušného) prachu. Ten sa u nás použil prvý krát v baniach na zlato v okolí Banskej Štiavnice, v roku 1627 (6).

 

Záver

     Literatúra (1) uvádza rôzne archívne dokumenty v ktorých sa popisujú činnosti, ktoré predpokladajú existenciu objektov, ktoré v dnešnej terminológii by sme nazvali vodárenské resp. vodohospodárske, slúžiace na zachytávanie, sústreďovanie, odvádzanie alebo prečerpávanie slanej vody do roku 1570. Najviac informácii, možno aj výkresov či náčrtov zariadení slúžiacich od zachytenia „soľanky“ v prírode až po výrobu kryštalickej soli vo „varniach“ najpravdepodobnejšie obsahuje archív rodu Šóšovcov, ktorý sa nachádza mimo územia Slovenska (1). Ten môže obsahovať aj dokumenty o ich záujmoch v chotári Hanušoviec n/T, kde názvy niektorých lokalít ako napr. „Doly“ svedčia skôr o železiarskych aktivitách (2, 4). Tieto aktivity by boli opodstatnené preto, že Šóšovci, ktorý mali monopol na ťažbu a výrobu soli v rámci Uhorska do r.1570-92, potrebovali k výrobe a podnikaniu so soľou železo a pokiaľ možno vlastné. Bolo by vhodné aby odborníci z odboru vodných stavieb, banských diel a železiarstva spojili svoj um a sily a za pomoci historikov prinavrátili tento archív späť do Slovenskej republiky.

     Na území Slovenska zostal, aj keď už dosť schátraný kaštieľ v Hanušovciach nad Topľou, o ktorom sa asi do roku 1980 ani nevedelo, že to bolo jedno zo sídiel „Soľnobanských“ Šóšovcov minimálne od r.1564 (3), keď sa ešte nezačali ich spory s cisárom  resp. Spišskou komorou o vlastníctvo soľonosných pozemkov a „soľného závodu“ v Soľnej Bani resp. Solivare. Po r. 1592 to bolo jediné rodové sídlo keď bol zničený ich hrad nad Soľnou Baňou. 

     V kaštieli sa do roku 1711, čo je rok úmrtia šľachtica menom „Joan de Soóso“ , nachádzal pravdepodobne aj rodový archív Šóšovcov. 

     Po oprave chátrajúceho kaštieľa Šóšovcov, ktorý sa má zahájiť v r.2007 a získaní archívnych materiálov zo zahraničia (Maďarsko alebo Rakúsko) by mohla pribudnúť ďalšia filiálka Slovenskému technickému múzeu, zameraná na dokumentáciu o výrobe soli zo soľanky pred rokom 1572 a pravdepodobne (to potvrdí archív) aj železiarsku výrobu pomocou tzv. vlčincov (4) alebo aj železiarskej pece známej pod názvom „ Slovenská pec (Slovenská maša) „

(4). 

     Na záver je potrebné dodať, že múzeum erárnej výroby soli zo soľanky resp. pod patronáciou štátu od roku 1752, kedy bola šachta Leopold zaplavená a definitívne sa v Soľnej Bani prestala ťažiť kamenná soľ, až do roku 1970 existuje v Prešove - Solivare už niekoľko rokov. V roku 1970 bol daný do prevádzky súčasný závod na výrobu varenej soli.

 

Literatúra

1. Butkovič Š.: Dejiny ťažby soli v Solivare. Vydalo Východoslovenské vydavateľstvo n.p. Košice 1978, s.53, 93-94, 96.
2. Brehuv J., Magula R.: Pozostatky po baníckej činnosti v okolí mesta Hanušovce nad Topľou. Acta Montanistica Slovaca, 2001, Ročník 6, číslo 1, s.105-107.
3. Gašpar G. a kol.: Hanušovce nad Topľou a okolie. Vydalo Vsl. Vydavateľstvo n.p. Košice pre Okresné vlastivedné múzeum vo Vranove n/T so sídlom v Hanušovciach n/T, 1984, Vydanie prvé, 78 s.
4. Hapák P.: Dejiny železiarskeho priemyslu od konca 13. storočia do roku 1867. Vydavateľstvo SAV Bratislava 1962, 315 s.
5. Magula R., Brehuv J.: Biele miesta histórie baníctva na východných svahoch Slánských vrchov a ich možný prínos pre cestovný ruch. OKNO, 6. roč. č.17, jún 2002, s.22-23, ISSN 1335-7417.
6. Encyklopédia  SLOVENSKA. VEDA - vydavateľstvo SAV Bratislava 1981,  V. zväzok, R-Š.

 

 

 

Bc. Ľubica Tomková

riaditeľka MsKS Hanušovce nad Topľou a knihovníčka